Dnes bol pre mňa v projekte prelomový deň. Pomaly, ale isto sa všetko začína spájať do jedného celku.
Prvýkrát som spolupracovala s Dominikom a priznávam sa, že som mala trochu rešpekt. Dominik vyrastal v detskom domove a pre svoj hendikep neskôr prešiel do zariadenia sociálnych služieb v Lučenci. Nikdy nepracoval a vzhľadom na jeho zdravotné znevýhodnenie by mu pracovnú príležitosť len málokto ponúkol.
Čakala som, že budeme len skúšať. Ani ja sama som netušila, čo všetko zvládne. Bola som dojatá z toho, ako veľmi sa snažil a ako veľmi túžil pracovať. Keď sa ma s nádejou opýtal, či mu dám ešte šancu, stislo mi srdce.
Žijú trochu v inom svete a čoraz viac si uvedomujem, že keď im dáte šancu, sú úprimne šťastní. Stačí tak málo, aby sa cítili prijatí.
Milo ma prekvapila aj komunita ľudí na trhu. Prijali ho medzi seba úplne prirodzene a bez akýchkoľvek problémov. Bolo krásne to pozorovať.
Práve o tom to celé je – prijať inakosť, akoby bola úplne prirodzenou súčasťou života. Nie o nej hovoriť, ale jednoducho ju žiť. Presne toto som dnes mala pred očami a som za to nesmierne šťastná.
